Život s maskou

Človek hrá vo svojom živote rôzne roly. Celý život je vlastne jedno veľké divadelné predstavenie, kde hráme svoje úlohy. To by ani nebol taký problém, lebo sme otcovia, matky, synovia, dcéry,… avšak počas tohto hrania zabúdame na seba, zabúdame na to, kým sme v skutočnosti. Až tak sa snažíme vyhovieť okoliu a jeho očakávaniam, že zabudneme na seba, na svoje túžby a na svoje sny.

Prečo je to tak? Pozrime sa na to bližšie…

Človek sa rodí ako čistá bytosť, ale kým dovŕši päťdesiaty rok života, už nevie, kým je a čo chce…

Nemalo by byť zmyslom nášho života, od narodenia, vybudovanie našej vlastnej osobnosti? Od počatia až po narodenie je obdobie, kedy sa do malého človeka zapisujú jeho základné schopnosti a vlastnosti. Zmyslom človeka po narodení je naučiť sa žiť s týmito schopnosťami a používať ich na vybudovanie samého seba. Avšak nerátame s tým, čo príde potom. Máme jeden rok a začnú nám diktovať, čo je dobré a čo je zlé, a to najprv rodičia. Keďže oni nám môžu odovzdať len to, čo majú v sebe. Napríklad, ak má matka strach z výšok, automaticky nás bude varovať… “nechoď tam, spadneš, si vysoko… výška je nebezpečná…” To sa zapíše a my máme prvý blok vo svojom podvedomí.

Potom pôjdeme do škôlky, kde to pokračuje ďalej… “to zelené musíš zjesť, lebo je zdravé… usmievaj sa tak, aby sme ti nevideli zuby, lebo vyzeráš ako zajko…” Tým sa pridávajú ďalšie bloky do podvedomia. Ak nám v prvom ročníku pôjde učivo ťažšie, dostaneme ďalšiu nálepku… “nikdy nič nedosiahneš, si hlupák…”

Vydáme sa alebo sa oženíme a keď prejde zamilované obdobie, pokračuje to… “nič nerobíš, si nanič… si lenivý, škaredý, tučný…” Človek vstúpi do istého stereotypu, pridá sa k davu, aby zbytočne nevyčnieval a prežíva takýto život. Ráno vstane, pôjde do roboty, kde celý deň sleduje hodinky a čaká, kedy sa už konečne skončí pracovný čas, kedy môže vypadnúť. Keď skončí, pôjde domov, zapne si televízor alebo počítač, ľahne si na gauč, pozerá nejaké videá, filmy, ktoré sú úplne o ničom, ale aspoň “zabíja” čas, dokedy nepríde konečne večer a od únavy z toho ničnerobenia padne do postele… potom je ráno… a všetko sa začína od začiatku. A takto ide život ďalej. Pred ostatnými sa tvárime, že sme šťastní, veď predsa…, keďže nechceme uraziť toho druhého, tak presvedčíme samých seba, že ten film radi pozeráme… aj keď nie… ale časom tomu uveríme, ako aj tomu, že náš každodenný život je šťastný,… že radi chodíme do roboty a radi robíme tú prácu, veď sme sa to učili a robíme to už 10, alebo 20 rokov… že to všetko je tak dobré… a najhoršie je, že tomu začneme veriť. Lebo je oveľa ľahšie mať tie masky na sebe, ako ich dať dole a vidieť seba, svoj život… radšej odstránime ľudí zo svojho okolia, ktorí nám držia zrkadlo a snažia sa nás prebudiť… lebo sme si zvykli. Celý svoj život žijeme s maskou, ale ak stratíme tú masku, nevieme, kým sme… veď tak dlho sme sa učili hrať tú úlohu! Ale čo je vlastne pod tou maskou? – to nevieme… a práve toho sa bojíme… človek má strach, že stratí svoj život, ktorý budoval tak dlho a tak ťažko… a potom čo povie okolie??? Lenže človek si neuvedomuje, že to je jeho vlastný život. Život máme len jeden. Jednu jedinú možnosť. Buď využijeme tú možnosť, alebo nie a budeme hrať ďalej. Aj tak sa dá, len to má jeden háčik. Budeme mať 70 rokov, ale vtedy už človek neľutuje svoje neúspešné pokusy. Vtedy najviac ľutujeme to, čo sme mohli urobiť, ale sme to nikdy neurobili, lebo sme nemali na to dostatok odvahy. Práve preto je dôležité, aby sme sa ozvali, aby sme sa rozhodli pre život bez masky. Aby sme začali žiť svoj vlastný život, aby sme vyjadrili svoje názory, aby sme konečne povedali to, čo máme radi. Nebojme sa toho, že nás okolie odsúdi, lebo to tak ani nebude. Budú si nás vážiť, že sme odvážni, jedineční a prví, ktorí vyjadrili svoje názory a začali žiť bez masky.

Nezabudnime, že každý je jedinečný a výnimočný, len sa treba sústrediť na svoje schopnosti a nebáť sa rozvíjať ich.